Z poézie do poézie, z krajiny do krajiny

Pokiaľ si pamätám, hlas poézie som v mladosti zachytil ako volanie vzdialenej krajiny. Ten hlas ešte nemal podobu básne a tá krajina mala kontúry dosť zahmlené. Ale prekonať veľkú vzdialenosť, to áno, to som chcel. Najvzdialenejšie miesto, ktoré si osemnásťročný maturant z Košíc vedel predstaviť v bývalom Československu v prvej polovici sedemdesiatych rokov, bola Praha. Po otcovi som šiel na techniku. Vedome či podvedome, prenášal som v sebe otcovu deskriptívnu geometriu, záľubu v rezoch a prienikoch, priestorové videnie. Základná metóda deskriptívnej geometrie je premietanie, preto nebude náhoda, že môj debut sa volal Premietanie na viečka. To však bola až hudba budúcnosti. Po príchode do Prahy som predovšetkým nasával zo všetkých strán všetko, čo sa dalo, otvorený svetu všetkými receptormi. So zvláštnou bázňou som bral do rúk aj vysokoškolské učebnice. Otvoril som skriptá fyziky a vstúpil som do krajiny fyzikálnych zákonov. V matematike som objavil krajinu diferenciálnych rovníc a integrálov. Fyzika aj matematika sa mi zišli ako vstupné vízum do krajiny elektronických obvodov. Každá z týchto krajín má vlastný symbolický jazyk, jedine v ňom je možný dohovor, bez neho je akékoľvek porozumenie vylúčené. Ale to „volanie vzdialenej krajiny“, ktoré spomínam vyššie, prichádzalo z väčšej diaľky. (…)