Reformovaní konzervatívci

Zvolenie Davida Camerona za lídra britských konzervatívcov zmenilo politickú scénu. Zvyšné dve strany viditeľne znervó­zneli. Líder liberálnych demokratov Kennedy rezignoval a labouristov označil lord Hesel­tine za „zajace vo svetle reflektorov Camero­novho auta, ktoré nevedia, čo robiť".

Súboj o lídra toryovcov sa po 214 dňoch skončil očakávaným výsledkom. U členov strany zabodoval 39ročný David Cameron, ktorý pomerom hlasov 2:1 porazil pôvodného favorita Davida Davisa. Cameron je absol­ventom prestížneho Etonu a Oxfordu. Začiatkom 90. rokov pomáhal premiérovi Majorovi s prípravou na parlamentné vystú­penia. Po voľbách 1992 bol poradcom na mi­nisterstve financií, kde zažil tzv. Čiernu stredu, keď libra „neprežila" vstup do ERM. Neskôr radil ministrovi vnútra Michaelovi Howardovi, ktorý bol kvôli tvrdej ruke veľmi nepopulárny. Niekoľko rokov pracoval v súkromnom sektore, kým v r. 2001 získal poslanecké kreslo za obvod Witney. Bol tieňovým ministrom školstva.

V kampani sa Cameron prezentoval mladistvým výzorom, optimistickým prís­tupom, uvoľneným správaním či prednáša­ním prejavov bez papiera a mimo rečníckeho pultu. Aj keď mu vyčítali, že je nádobou bez obsahu, získal si širokú podporu. Stálo za ním ľavé krídlo strany i euroskeptickí pravičiari, tradicionalisti aj modernizátori, mladí i postaršie dámy z vidieka. Vyhrieval sa tiež v priazni médií a toryovci si uvedo­mili, že s ním by sa mohli konečne vrátiť k moci. Už prvé prieskumy katapultovali Konzervatívnu stranu na prvé miesto. Dokonca im bol pripísaný zisk 40%, ktorý je považovaný za kľúčový pre volebné víťazstvo. Toľko mali naposledy v auguste 1992. Len za december vzrástla toryovcom členská základňa o 16 000.

Hneď po oznámení svojho víťazstva Cameron pochoval thatcherizmus, keď v narážke na slávny výrok Margaret Thatcherové vyhlásil: „Môžeme vyliečiť našu zlomenú spoločnosť. Pretože niečo ako ,spoločnosť' existuje, hoci to nie je to isté, čo štát." Na margo sentimentu za starými časmi dodal: „Milujem túto krajinu takú, aká je dnes, nie aká bola včera." Disponujúc silným mandátom začal stranu reformovať „tak, aby patrila do 21. storočia", pretože „ak ne­budeme vyzerať a znieť ako súčasná Británia, ľudia nás nebudú počúvať". Cameron si zámerne vyberá témy, ktoré nie sú toryovcom vlastné. Žiadne daňové škrty, kriminalita, európska integrácia či prisťahovalectvo. Venuje sa glo­bálnemu otepľovaniu, sociálnej spravodli­vosti či boju proti AIDS.

Hoci bol jedným zo spoluautorov voleb­ného programu pre voľby 2005, postupne opúšťa jednu tézu za druhou. Napriek tomu, že v kampani tvrdil, že je treba viesť „križiacku výpravu za kapitalizmus" a jeho tieňový minister financií George Osborne sa pohrával s myšlienkou rovnej dane, dnes je táto nemysliteľná a Cameron vyhlasuje, že „neverí v rôzne ,izmy' vrátane kapitalizmu". V otázke daní opatrne tvrdí, že prostriedky získané ekonomickým rastom by rozdelil medzi financovanie verejných služieb a zní­ženie daňovej záťaže, a Osborne dodáva, že pred znížením daní uprednostnia hospo­dársku stabilitu.

Cameron ohlásil obrat v školskej, zdra­votníckej aj bezpečnostnej politike. Najprv korigoval zlé rozhodnutie z minulosti a roz­hodol sa podporiť poplatky na vysokých školách a následne opustil dôležitý progra­mový bod a vzdal sa zvyšovania počtu výbe­rových škôl, tzv. grammar schools. Zmenu programu pre oblasť zdravotníctva zdôvod­nil dôkladným spoznaním tohto rezortu kvôli postihnutiu syna Ivana a nadobudnu­tím presvedčenia, že starostlivosti sa musí dostať každému bez ohľadu na majetok. Zdravotníctvo má byť plne financované zo štátneho rozpočtu a toryovská schéma „pasov pre pacientov", ktorými sa malo uľahčiť štátnemu zdravotníctvu možnosťou odísť do súkromnej sféry, bola opustená. Další obrat sa udial v otázke zavedenia občianskych preukazov. Na rozdiel od predchodcu ich Ca­meron odmietol ako účinný nástroj v boji proti terorizmu. Miesto toho sa pustil do plá­nov na radikálnu reformu polície a oznámil, že za účelom zníženia kriminality nebude „s policajtmi zaobchádzať v rukavičkách len za to, že vykonávajú obdivuhodnú prácu". Jednou zo zmien má byť aj voľba policajných šéfov.

Čoraz častejšie sa Cameron vydáva na konzervatívcami neprebádanú pôdu, čím vyvoláva u svojich spolustraníkov údiv. Citujúc Ghándího výrok o zmene sveta cez seba samého, vyzval Cameron voličov, aby prešli k producentom elektriny z obnoviteľných zdrojov. On aj spolu s kolegami išiel príkladom. Sám si navyše nechal vypracovať projekt prestavby svojho domu na príbytok s ekologickými technológiami.

Vyhlásil, že verí v „zelený rast" a že „ekologické opatrenia nemusia nevyhnutne brzdiť ekonomiku". Británia by podľa neho mala byť lídrom v otázke globálneho otepľovania. Doslova šokom bolo ohlásenie, že do programovej skupiny pre otázky globalizácie a svetovej chudoby pozval aj hudobníka a ľavicového aktivistu Boba Geldofa.

Cameron chce presvedčiť veľké podniky, aby sa dobrovoľne zaviazali k zodpovednosti za spoločnosť a životné prostredie. Chce odpútať toryovcov od imidžu „hlásnej trúby moc­ných korporácií". Vyhlásil, že tie „často v jednote s mocnou vládou a mocnými médiami vytláčajú súťaž a rôznorodosť" a „je integrálnou súčasťou konzervativizmu postaviť sa tomu". Pripomenul odpor kapitánov priemyslu voči politike Mar­garet Thatcherové na začiatku jej vlády, kedy potrebovala podporu zo všetkého najviac.

Jeho prívrženci pripomínajú, že aj Mag­gie najskôr nehovorila o ráznych reformách, ale len o korekciách, slovo „privatizácia" do volieb vôbec nespomenula a mnohé sektory zostali aj po 18 rokoch konzervatív­nych vlád nedotknuté.

Cameronove reformy sa v nie menšej miere dotýkajú aj fungovania samotnej Konzervatívnej strany. Najvýznamnejšou zmenou je vytvorenie tzv. A-zoznamov kan­didátov na poslancov, z ktorých si budú môcť miestne organizácie vybrať toho svojho a v ktorých bude polovica žien. Cieľom je zvýšiť počet žien v radoch toryovs­kých poslancov, keďže momentálne je ich z celkového počtu 198 iba 17.

Má byť zrušená výročná konferencia strany, tradične konaná v priebehu pracov­ného týždňa, a nahradená dvomi víkendo­vými stretnutiami tak, aby sa na nich mohli zúčastniť mladí pracujúci ľudia. Rovnako bol zrušený aj tohtoročný ples a namiesto neho sa uskutoční neformálna párty. Podľa amerického vzoru má byť zavedený inštitút sympatizantov strany, ktorí dostanú právo zúčastniť sa výberu poslaneckých kandidá­tov ako aj lídra strany.

Cameron vystupuje ako euroskeptik a na európskej scéne už zožal kritiku za neúčasť na summite lídrov EPP. Jedným z jeho sľubov bol práve odchod toryovských euro­poslancov z Európskej ľudovej strany. No časť z nich sa tomu bráni, aj keby ich to malo stáť nomináciu v ďalších voľbách. Angela Merkel mu dokonca v tej súvislosti napísala list. Ako však uviedol bývalý líder strany Iain Duncan Smith: „Byť súčasťou strany, ktorá verí v Európsku ústavu, euro a oveľa hlbšiu politickú integráciu, oslabuje naše úsilie o decentralizovanú Európu národov."

Zdá sa, že Cameron obchádza tieňový kabinet a radí sa v úzkom kruhu ako kedysi Maggie. Pritom sa snaží hrať na všetky strany a nikoho si veľmi nepohnevať. Šom­rajúce hlasy z pravicového krídla sa pokúsil uchlácholiť článkom, v ktorom uistil, že je „konzervatívcom od kosti" a že nadväzuje na odkaz Disraeliho, Churchilla, ale aj That­cherovej. Podľa prieskumu servera ConservativeHome.com až 82% členov strany je spokojných s jeho doterajším počínaním a 76% si myslí, že strana je pod jeho vedením na správnej ceste. A hoci s niektorými jeho programovými obratmi nesúhlasí veľká väčšina členov, mierna nespokojnosť sa zatiaľ ozýva len od hŕstky. Zopár ľudí z Camero­novej blízkosti napísalo, že ide len o Davi­dovu stratégiu, ako sa dostať do Čísla 10 a akonáhle tam bude, ukáže sa opäť ako thatcherista. Je priskoro hodnotiť tzv. Cameron effect, no každopádne Konzerva­tívna strana už nikdy nebude taká, akú sme ju poznali.

Převzato z únorového vydání Konzervativních listů, měsíčníku Konzervativního institutu M. R. Štefánika.