Keď vládne menšina

Po parlamentných voľbách v roku 2002 bola situácia na slovenskej politickej scéne zaujímavá. Ich výsledky analytikov a pozorovateľov prekvapili. Málokto čakal, že sa pravici podarí v súhrne obdržať toľko hlasov, aby mohla zostaviť vládu bez akejkoľvek formy spolupráce so Smerom Róberta Fica (najneočakávanejším bol pritom úspech Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie - SDKÚ, ktorá sa pred voľbami nachádzala, čo sa týka volebných preferencií, dosť nízko). Volebné výsledky tiež naznačili limity, v ktorých sa bude môcť nová vláda SDKÚ, Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), Strany maďarskej koalície (SMK) a Aliancie nového občana (ANO) pohybovať.

Vládna koalícia sa už na začiatku mohla z celkového počtu 150 členov zákonodarného zboru spoľahnúť iba na hlasy 76 poslancov. Každý bol zvedavý, ako bude takáto veľmi krehká parlamentná väčšina prekonávať prekážky. Z dnešného pohľadu sa potvrdili predpovede, že ak sa budú chcieť koaličné strany pri moci udržať počas celého funkčného obdobia, budú si musieť osvojiť takú formu vzájomnej komunikácie, aby dokázali potencionálne konflikty riešiť efektívne.

Posúdenie otázky, či v tomto smere uspeli, alebo zlyhali, nie je také jednoduché. Na jednej strane sa im nepodarilo udržať si v parlamente stálu - a hlavne stabilnú - väčšinu. Problémy na seba nenechali dlho čakať a ako sa ukázalo, k odchodom poslancov zo strán, na kandidátkach ktorých sa do Národnej rady dostali, dochádzalo až príliš často (za všetky pripomeňme aspoň odchod niekoľkých poslancov okolo Zuzany Martinákovej a Ivana Šimka z SDKÚ, ktorí vytvorili nový subjekt pod názvom Slobodné fórum a citeľne tak oslabili koaličný tábor). No na strane druhej k predčasným voľbám zatiaľ nedošlo. Koalícia dokázala, že keď sa vládnuť chce, tak sa dá. Aj menšinovo.

Najbližšie k predčasným voľbám bolo Slovensko na konci tohtoročného leta. O tom, že situácia bola skutočne na hrane, svedčí aj to, že o nutnosti predčasných volieb začali verejne hovoriť aj samotní predstavitelia koaličných strán KDH a SMK (jedine SDKÚ túto variantu vytrvalo odmietala ako neodôvodnenú). Celá kríza začala takmer (na slovenské pomery) „nevinne". Týždenník Plus 7 dní (jeden z najčítanejších, ale inak pohybujúci sa na hranici bulváru) na svojich stránkach zverejnil, že predseda ANO Pavol Rusko si už vo funkcií ministra hospodárstva požičal vo forme zmeniek viac ako 100 miliónov korún od istého podnikateľa v energetike (čiže v Ruskovom rezorte, čo zaváňalo konfliktom záujmov). Rusko svoje vysvetlenie v nasledujúcich dvoch týždňoch niekoľkokrát zmenil.

Šance sa chopilo KDH, ktoré zacítilo príležitosť ako získať politické body naviac. Predsedníctvo KDH požiadalo premiéra Dzurindu, aby Ruska z funkcie odvolal, inak pohrozilo vystúpením z koalície. Nešlo pritom o prvý spor medzi KDH a ANO, ich vzájomný vzťah je školským príkladom dokumentujúcim rozpory medzi pravicovým konzervativizmom a liberalizmom (napríklad spomeňme aspoň nezhody pri prejednávaní zmluvy so Svätou stolicou, vzťahu cirkví a štátu, školského zákona, anti-diskriminačného zákona alebo problematiky potratov). Takýto rezolútny postoj ale doteraz KDH nezaujalo. V kuloároch sa už začalo uvažovať, čo bude musieť kresťanským demokratom Dzurinda ponúknuť, aby hroziacu krízu zažehnal.

Prezídium ANO vyjadrilo svojmu predsedovi plnú podporu s tým, že na odchod z funkcie nie je žiadny dôvod. Toto uznesenie ale nebolo jednohlasné - proti Pavlovi Ruskovi sa postavila (čo do politickej moci) významná skupina spolustraníkov, vedená podpredsedom strany a poslancom Ľubomírom Lintnerom, ku ktorému sa pridali ďalší poslanci (tvoriaci väčšinu poslaneckého klubu ANO v NR SR, čím táto skupinka získala na atraktivite). Keďže sa v tej istej dobe (sic!) objavila nová kauza v neprospech Ruska (nezákonný prevod vyše 1,5 mld. Sk z Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania na účet košickej spoločnosti Cassovia BIC) a keďže rozpor v ANO vyzeral byť hlbšieho charakteru, pričom z hľadiska politickej relevancie mali výhodnejšiu pozíciu odporcovia Pavla Ruska, jeho dni boli zrátané.

Dzurinda vyhodnotil situáciu v prospech KDH a na zasadnutí Koaličnej rady 23. augusta vyzval Ruska na odchod z funkcie, pričom jeho ďalšie pôsobenie vo vláde označil za neprijateľné. Keďže Pavol Rusko sám neodstúpil, premiér chtiac-nechtiac podal na druhý deň prezidentovi návrh na jeho odvolanie a ešte v ten istý deň prezident Ruska odvolal. Je nutné podotknúť, že premiérovi tento krok pravdepodobne nebol nijako nepríjemný. Naopak, v nasledujúcej vnútrostraníckej prestrelke v ANO, kedy Predsedníctvo ANO (pod Ruskovou taktovkou) požadovalo odvolanie „neposlušných" ministrov Tótha a Zajaca, ktorí sa vystupovaním proti vlastnému predsedovi dopustili neodpustiteľného prehrešku, premiér nielenže takýto krok jednoznačne odmietol (čo musel, keďže viac poslancov z ANO stálo samozrejme proti Ruskovi), ale dokonca poznamenal, že si zotrvanie Tótha a Zajaca v ministerských funkciách želá aj z osobného hľadiska (čo rozhodne nemusel - a Rusko dodnes vytrvalo interpretuje svoj nútený odchod ako komplot KDH za tichej podpory Dzurindu).

Strana ANO zostávala verná svojmu predsedovi a jej odchod z vládnej koalície sa stal iba otázkou času (došlo k nemu 12. septembra). SDKÚ, KDH a SMK sa rozhodli spolupracovať s poslaneckou skupinou okolo Lintnera, ktorá sa zaviazala podpisom politickej deklarácie o vzájomnej spolupráci napĺňať vládny program.

Už v tomto momente začal Rusko operovať s hrozbou predčasných parlamentných volieb. Neochvejne sa k nemu pridávali aj zástupcovia opozície (hlavne KSS a Ficov Smer). Ich výroky ale zatiaľ predstavitelia SDKÚ, SMK a KDH nebrali vážne. Skôr to považovali za rutinu. Ak by k vyhláseniu predčasných volieb malo dôjsť, musela by opozícia disponovať minimálne 90 hlasmi (teda potrebnou ústavnou väčšinou), čo sa zdalo aj po odchode Pavla Ruska (a troch jemu verných poslankýň) do opozície ako nereálne.

Kritickým testom fungovania vládnej koalície vo vynovenej podobe sa ukázalo zvolanie parlamentnej schôdze po prázdninách. Opozícia sa 12. septembra odmietla prezentovať, čím parlament zablokovala. KDH a SMK začali možnosť predčasných volieb tiež pripúšťať a keď sa parlament nepodarilo odblokovať ani na druhý deň, začali hovoriť o predčasných voľbách v čo najskoršom termíne. Jednoznačne proti takejto alternatíve bola iba SDKÚ.

Bolo jasné, že jazýčkom na váhach sú nezávislí poslanci a bude záležať na Dzurindovi a jeho tíme, akým spôsobom ich dokážu presvedčiť, aby parlament odblokovali. Patová situácia prinútila SMK, aby iniciatívne začala vypracovávať zákon pre prípadné hlasovanie o predčasných voľbách. Takáto situácia trvala až do 21. septembra, kedy sa takpovediac „v hodine dvanástej" našlo dosť poslaneckých hlasov, aby mohla byť činnosť Národnej rady obnovená. Veľmi liknavé a náročné vyjednávania s nezávislými poslancami prinútili koaličných partnerov, aby aj napriek tomu trvali na zvažovaní predčasných volieb. Mimoriadna koaličná rada, ktorá sa zišla, aby túto možnosť prejednala, predčasné voľby napokon úplne zavrhla (samozrejme najmä pod vplyvom SDKÚ) a 22. septembra sa SMK rozhodla, že do parlamentu návrh ústavného zákona o skrátení volebného obdobia nepredloží.

Kríza sa tak v súčasnej dobe javí byť zažehnaná a aj keď koalícia bude v NR SR čeliť podobným výzvam aj v zostávajúcom období (prijímanie dôležitých zákonov, napr. najbližšie o rozpočte na budúci rok), s plynúcim časom sa predčasné voľby opäť zdajú čoraz menej pravdepodobné. Muselo by sa totiž o nich rozhodnúť čo najskôr, pretože na ich prípravu je potrebný určitý čas a pritom aj regulárne voľby už pomaly klopú na dvere (jeseň 2006).

Celá vládna kríza, tak ako sa objavila a tak ako skončila, vyvoláva viacero otázok. Uveďme aspoň pár. Po prvé: čo stálo za silným antagonizmom medzi KDH a ANO, ktorý celý problém naštartoval? Nemá zmysel písať o tom, že slovenská politická scéna je príliš malá, aby sa vyhla sporom založeným výhradne na personálnych sympatiách a antipatiách a že Pavol Rusko ako silný karierista a nekompromisný politický partner nie je medzi svojimi kolegami veľmi obľúbený. Tak isto je jasné, že aj ideologický nesúlad medzi KDH a ANO sa musel prejaviť. Ak ale vstupovali do spoločnej vlády, mali si vopred dohodnúť fungujúci spôsob, akým budú podobné spory riešiť interne na úrovni koalície.

Po druhé: aký je na Slovensku vzťah medzi politickým pragmatizmom a morálkou? Existuje zjavná dichotómia medzi tým, čo mám urobiť, aby som dosiahol určitý cieľ, a tým, čo je správne. Politici využijú každú príležitosť k tomu, aby zdôraznili, aká je morálka v politike dôležitá. Keď ale príde na lámanie chleba, ukáže sa, že nie vždy vedia, o čom vlastne hovoria. Takzvané „vyjednávanie" s nezávislými poslancami prinieslo celý rad podozrení na politickú korupciu a človek môže byť akokoľvek naivný, ale spôsob akým koalícia (alebo lepšie povedané SDKÚ) zabezpečila chýbajúce hlasy, bije do očí. Pozadu pritom nezostávajú ani ďalšie dve koaličné strany KDH a SMK, ktoré svoj manéver s predčasnými voľbami (či už ho mysleli úprimne, alebo nie) zdôvodňujú obavami o „čistotu" slovenskej politiky, no vo svojej podstate sa v ňom tiež skrýva veľká dávka pragmatizmu (ako lepšie prinútite k spolupráci nezávislých poslancov, ktorí si svoje materské strany znepriatelili a v ďalších voľbách majú mizivú šancu že do parlamentu opäť zasadnú, než pohrozením, že by o svoje posty mohli prísť o pol roka skôr?).

No a napokon po tretie: ako sa kríza prejaví na budúcoročných (prípadne, ak by predsa, predčasných) voľbách? Ktoré politické strany si v nej polepšili a ktoré naopak? V posledných prieskumoch verejnej mienky sa ukazuje, že ANO, resp. to čo z nej zostalo, sa pohybuje hlboko pod hranicou zvolenia a že opozícia si zase o niečo polepšila (teda predovšetkým Smer). Nezabúdajme ale, že aj pri posledných voľbách až definitívne hlasovanie občanov rozhodlo o rozložení síl, pričom predvolebné prieskumy sa od výslednej reality dosť líšili. A to podľa všetkého do volieb zostáva ešte dosť času.