JOC: Sociálne hnutie katolíckej cirkvi v prvej polovici 20. storočia

Vzostup robotníckych hnutí predstavuje jednu z veľkých tém historického výskumu. Snahy o emancipáciu robotníctva sú charakteristické mnohorakosťou foriem od podoby odborov, podporných združení, politických strán a líg, telovýchovných, náboženských, kultúrnych asociácií združujúcich mužov, ženy, mládež.  Potrebu angažovať sa v tomto prostredí  si začne v priebehu 19. storočia, aj keď s relatívnym oneskorením uvedomovať aj katolícka cirkev.  Reakcie na premeny vyvolané industrializáciou, migráciou a zväčšovaním miest badať v prostredí cirkvi od 60. rokov 19. storočia. Pod vplyvom prvých systematickejších úvah Wilhelma Emmanuela von Kettelera o postavení robotníctva a jeho vzťahu k náboženstvu sa v katolíckom prostredí naprieč Európou mobilizujú pre tieto otázky osobnosti ako Albert de Mun, René de La Tour du Pin či Karl von Vogelsang. Od 70. rokov sa začínajú konštituovať jednotlivé centrá katolíckeho sociálneho myslenia ako l’Ouvre des cercles catholiques d’ouvrieres (Dielo katolíckych robotníckych spolkov) či École de Liège. Venujú sa postaveniu štátu a jeho úlohe pri ochrane robotníckych asociácii, garantovaniu minimálnej mzdy, fixovaniu dĺžky pracovnej doby, či predstavujú programovú základňu pre vznikajúce katolícke politické strany. Hlavné centrum katolíckeho sociálneho myslenia konca 19. storočia reprezentuje Union de Fribourg,  ktoré je zároveň v silnom kontakte s rímskym prostredím a tak sa zúčastňuje diskusií predchádzajúcich encyklike Rerum novarum. Aj z týchto myšlienkových východísk a v opore nájdenej v oficiálnom sociálnom učení katolíckej cirkvi sa rodia priami predchodcovia i samotné hnutie Jeunesse Ouvrière Chrétienne – Hnutie mladých kresťanských robotníkov. (...)